johlu

Slovenskí intelektuáli nie sú „blbí“. Majú svoj pohľad na svet i na našu domácu, každodennú realitu. Kto neverí, nech zájde, napríklad, pod tú správnu viechu na centrálnom trhovisku (ale aj pod inú) v Bratislave. Každodenne tam – niektorí – rozdávajú bezplatne rozumy a riešenia celosvetových, aj tých domácich, problémov. A koľko zaujímavých „anonymných“ aj neanonymných nápadov od nich nájdete aj na internete – všetka česť im.

Slovenskí intelektuáli sa však najradšej zo všetkého sťažujú. Na nepriazeň osudu (kedysi cenzora, dnes trhu), na kurva kamarátov, na špiny „odpadlíkov“ a najmä na vládu. Každú, od tej prvej Mečiarovej až po tú dnešnú – pretože si ich neváži a dáva málo na kultúru (čo je pravda). napokon, na vládu (každú) nadávame aj my ostatní, pretože aj nám dáva málo – v tomto jedinom niet medzi nami rozdielu. A ani v tom, že ako my aj oni sú rozpoltení a večne hašteriví. Veď, akoby aj mohli byť iní ako národ, keď sa pasujú za jeho svedomie – aj výstavnú skriň, najžiadanejší exportný artikel.

Slovenskí intelektuáli však, napriek všeobecnej biede, ešte stále nestoja vo frontách na úradoch práce – aký to paradox , kedysi sa stávalo na banány, dnes na podporu v nezamestnanosti – popri svojich (aj vysokoškolský vzdelaných) súkmeňovcoch a radšej chodia napr. na huby, hoci tie už (azda na protest) druhý rok nerastú.

Nemnohí – nemyslím tým hercov – sa po r.1989 zapojili do „veci verejnej“ a treba povedať, že až na nemnohé výnimky, veľmi nešťastne. Raz podporovali toho, potom onoho, až sa z nich stala „onuca“ pre toho aj onoho. Po ére Mináča a Kaliského, akoby jednoducho stratili kompas. Už, opäť akoby, ich na verejnosti ani nebolo – ak sa náhodou nepoperú na schodisku pošty, nik o nich nič nepočuje. Takí sú naši, slovenskí intelektuáli.

Blíži sa voľba slovenského prezidenta. Svoj záujem o tento lukratívny „válov“ avizujú kadejakí odkundesi, zradcovia národa, zapredanci, ľudia vonkoncom nehodní. Opäť, tak ako vždy doteraz, to zostane na politických stranách, najmä na Smere, koho nominujú a pre koho vykšeftujú podporu do tohto úradu, ktorý je, či chceme a či nie, obrazom Slovenska, teda nás, v zahraničí. Ich, stranícka, voľba dosiaľ nikdy nebola nielenže najlepšia, ale ani dobrá. Opäť to teda necháme na nich, ťapákovci?

„Svedomie národa“ ale opäť mlčí. Nemá na vlastnú akciu, pretože sa bojí rizika (akého, preboha?) a najmä, závidí si. Intelektuáli preto opäť iba vyčkávajú, a trúsia svoje múdra po putikách. Aby sa mohli po voľbách pretekať, kto prvý pred „prvým občanom“ pokľakne, aby mu mohol vyriecť (koľký krát už?) svoje prosby a nádejal sa na väčšiu odhodenú, ohlodanú kosť.

Slovenskí intelektuáli , ( nemám na mysli Bútoru, Kňažka ani čutoru,) majú pritom niekoľko skvelých kandidátov na tento prestížny úrad. Jedného, ktorý by ich vari dokázal aj zjednotiť. Nemenujem ich (ani jeho) iba preto, aby som nevyprovokoval voči nim (nemu) orgie nenávisti u ich (jeho) podpriemerných, no o to ambicióznejších kolegov spod viechy. Situácia sa vyvíja žiaľ tak, že títo „skvelí muži slovenského národa“, v nadchádzajúcich prezidentských voľbách, majú už len poslednú šancu ( pre seba) aby konečne splnili svoju povinnosť voči národu. Otázka stojí tak: Opäť zalezú za pec alebo sa jej konečne so cťou zhostia?