johlu

To, ako reagoval Sulíkov poslanec Kollár na argumentáciu ministra Kažimíra v relácii STv „Opäť minút dvanásť“, keď tento vysvetľoval divákom z akých dôvodov nemôže vláda zvýšiť učiteľom platy o viac ako 5% je vrchol nezodpovednosti. Myslím, že sa mu podarilo prekonať aj demagóga Dzurindu, keď nepravdivými tvrdeniami akože usvedčoval Kažimíra a vládu, že „keď našli peniaze na trvalý euroval, mali by poľahky nájsť aj na splnenie požiadaviek učiteľov. Otvorene hanebne klamal, keď tvrdil, že posielame (Slovensko) peniaze Grékom, Írom, Španielom, Portugalcom. Garancia je totiž čosi iné ako výplata hotovosti, to však „slušnému“ milionárovi Kollárovi akosi uniká. Pravdaže, on nikdy nikomu nič negarantoval a ani sa na garancie nikdy nespoliehal. On zrejme trval vždy výlučne na platbe v hotovosti. A Slovensko mu môže byť ukradnuté, žije tu iba dovtedy kým môže „ryžovať“, ak by bolo zle, odídu so Sulíkom zrejme to ich vysnívanej Austrálie.

Ale k veci. Môže si Slovensko dovoliť existovať mimo EÚ a mimo eurozóny? Nemusí sa nám páčiť ani Únia, tak ako sa nám nepáči NATO, a nemusí sa nám páčiť euro – aj mne sa viac páčili naše koruny. Lenže, realita je taká, že sami bez EÚ (aj ako Česko-Slovensko) by sme boli už dávno stratení. Ak máme dnes málo, nemali by sme už vôbec nič. Existenčný priestor, ktorý nám Boh dal a pomenoval ho Slovensko je veľmi vzácna potenciálna korisť pre mocných tohto sveta. Je možno nechceným mostom (aj prekážkou) na ceste na východ, alebo aj opačným smerom. Myslí si vari Kollár, že by ho – to naše Slovensko- títo mocní chránili a ošetrovali, ako si on chráni a ošetruje chrastu na svojom zadku, aby sa mu nezvrhla na rakovinu? Veruže nie, ak by sme začali robiť i najmenšie prieky, veľmi radi by sa ho (nás) zmocnili (aby tak „pacifikovali“ neuralgický bod kontinentu, alebo zaplnili čiernu dieru, ako to chcela svojho času urobiť istá Rita ). Preto Kollárovo provokovanie učiteľov a celej verejnosti nemožno tolerovať – je to vedomá hra s ohňom na sude s pušným prachom – a treba ho rázne odsúdiť.

A ešte niekoľko slov o učiteľoch a k učiteľom. Že chcú viac je prirodzené, že chcú viac ako je možné je nerozumné, pretože chcieť nedosiahnuteľné a vynucovať si to štrajkom jednoducho inak nazvať nemožno! No chcieť 1,3 -1,7 násobok priemerného platu je mimo akúkoľvek realitu. Koľko a kto by musel zarábať menej ako priemerný plat? Lekári sú ešte neskromnejší ako učitelia, hasiči, vojaci, policajti pristanú na menej? Alebo súdni a iní štátni úradníci? Azda by ich platy mali saturovať dôchodcovia zo svojich 170-400 eurových dôchodkov a upratovačky? Lenže to nevychádza, stále by to bolo málo. Ostatné je totiž súkromná sféra, ktorú sme si pred 23 rokmi vyštrngali. Tá však nadeľuje zväčša iba minimálnu mzdu, aby štátu zbohatlíci platili čím nižšie dane a odvody. Nad priemernú mzdu tam zarábajú iba „vyvolení“ – skupinka takzvaných vrcholových manažérov a politici – vrátane Kollára. A s nimi by sme mali spraviť poriadok. Teda nie štrajkovať za vyššie platy, ale proti „gorilám“ a „gorilím praktikám“ vo verejnom živote. Ak totiž podľa predsedu vedeckej rady EÚ SAV, prof. Petra Staneka prichádzame kvôli korupcii ročne o 4 mld €, a daňovými únikmi o ďalšie 3 mld €, stačí tieto peniaze získať späť pre štát a bude po kríze. A bude na vyššie platy aj dôchodky.

Kto je za tieto straty, správne zlodejstvá, zodpovedný? Predsa konkrétni ľudia skrývajúci sa za slová vláda, parlament (aj Kolár), polícia, súdy. Ak si nedokážu plniť svoje povinnosti treba ich vyhnať preč z ich úradov – a to čím skôr!

Týmto smerom treba zamerať štrajky, týmto smerom treba orientovať ľudí – nie proti únii, superdemagóg Kollár! V Chorvátsku sa tým smerom už vydali a hneď na začiatok si to odniesol expremiér Sanader – dostal desať rokov na premýšľanie či má korupcia byť súčasťou výbavy politika.

Ako by to dopadlo napr. s Mikložom, Dzurindom, ale aj s mnohými inými, keby sme aj na Slovensku začali rovnako razantne ako Chorváti? Museli by sme sa báť štrajkov nespokojných a nešťastných občanov, pán premiér?