johlu

Dovolil som si pozastaviť sa nad nedvižnosťou súčasných slovenských intelektuálov v tejto, pre náš národ a štát tak kritickej dobe. Práve dnes by sa mali prejaviť, odhaliť svoju tvár i svoje vnútro, zareagovať na spoločenskú klímu u nás a v Európe a na najnovšie(?) zámery „európskoúnijnej internacionály“. No oni všetci, pro aj protinárodní sa stali akousi „zakliatou“ , mlčiacou „národnou“ menšinou. Prosto, na slovenskom intelektuálnom nebíčku je – ako hovoria Česi – „ticho po pěšině“ .

Aby som bol spravodlivý, úplné ticho tu nie je. Permanentne sa ozýva varovný hlas T. Križku (a niektorých iných autorov) v Kultúre, občas napíšu čosi aj J.Tužinský a P. Janík v Literárnom (Dvoj)týždenníku, no to ostatné možno prirovnať iba ak k vánku, ktorý na vyprahnutej púšti vďačne registrujeme, hoci vieme, že nám dažďovú kvapku, skutočné osvieženie, tobôž záchranu, neprináša.

Kde sú tie časy, keď nás najmä začiatkom deväťdesiatych rokov orientovali, ovplyvňovali naše postoje, Vlado Mináč, či Anton Hlinka, kardinál Korec, arcibiskup Hrušovský , P. a J. Števčekovci, R.Kaliský, J.Majerník, L . Ťažký a i. Početná bola aj „skupinka“ na druhej strany barikády, tzv. slušní ľudia, zjednodušene povedané havlovci, ktorí mali na to čo sa deje a bude diať u nás a vo svete „svoj“-ský názor.

Intelektuáli boli zastúpení v parlamente a bolo to dobré, veď im musí ísť o veci verejné. Ich zoznam by bol v prvých rokoch po prevrate pomerne obsiahly, no ako roky plynuli, z NR SR odchádzali. Asi ani nie z vlastnej vôle, vytláčali ich (už z kandidátnych listín politických strán) polovzdelanci a nevzdelanci. Tak sa menila kvalita nášho najvyššieho zákonodarného zboru až do jeho dnešnej podoby.

Niektorí z tých, ktorí nám ukazovali smer, postupne od nás odišli, iní, ako som už uviedol, „sa stali akobyodídení“ a ešte ďalší boli doslova vyštvaní a umlčaní (A.Hlinka, D.Hrušovský). Ukázalo sa to už pri prvej voľbe prezidenta. Intelektuál, čestný chlap a statočný človek Ladislav Ťažký sa musel vzdať kandidatúry, pretože nezískal podporu „naprieč politickým spektrom“. Poslanci považovali za „vhodnejšieho“ kandidáta M. Kováča. Ako sa ukázalo, aby vhodnejší bol, (ale len pre ich politikárčenie), „robil čo mohol“.

Realita je aká je a tak, aj vďaka mlčaniu intelektuálov, sa dnes môže stáť, že histerik Holec príde pred verejnosť aj s nehoráznym tvrdením, že streľba v Černovej nebola krivdou spáchanou vtedajšou (uhorskou, čo sa v tom čase rovnalo maďarskej) vládnou mocou na slovenskom národe. Môže byť Slovenská akadémia vied skutočne slovenskou inštitúciou, keď zamestnáva a štedro platí tohto človeka?

Vrcholom Holecovho cynizmu je prirovnanie tragédie v Černovej k streľbe čs. legionárov, brániacich integritu novovzniknutej ČSR, doslova pár dní po jej vzniku, proti tým, ktorí ju aktívne narušovali. takéto prirovnanie nie je len neprofesionálne, ono je je prosto hanebné, je to urážka slovenského národa! Ak chcel Holec na seba upozorniť čo najširšiu verejnosť, podarilo sa mu to, žiaľ, len vo vrcholne negatívnych súvzťažnostiach.