johlu

Slovenskí intelektuáli sú dnes neuveriteľne svorní – vo svojej nedvižnosti, vo svojej ľahostajnosti k osudu národa. Natíska sa otázka, prečo je to tak, prečo je dnes hladina intelektuálneho života taká stojatá a mĺkva. Ešte nezahníva, nesmrdí, ale ak sa čosi prevratného nestane, čoskoro bude.

Slovenskí intelektuáli sa v histórii vždy vyhraňovali. Zjednodušene povedané, vždy si vedeli medzi seba postaviť barikádu o ktorú zvádzali, vášnivé, neúprosné boje. Tak bojovali za „Uhry“ a proti nim, „Za tú našu slovenčinu“ a proti nej, za Masaryka a proti Masarykovi, za socializmus a proti nemu, za Slovenský štát a proti nemu. Nezriedka im v týchto bojoch išlo ak už nie priamo o život, tak o osobnú slobodu.

Naposledy zvádzali medzi sebou takýto neľútostný boj v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Aj vtedy sa vyhranili za nový Slovenský štát, samostatný, zvrchovaný a suverénny -a proti nemu. Našťastie, viac bolo tých, ktorí boli za, ako tých proti a tak máme súčasnú Slovenskú republiku. Pravda, už nie je ani zvrchovaná, ani suverénna a to, zdá sa, neteší tých čo boli za, ale ani tých, ktorí boli proti. Akoby si neuvedomovali (pri svojom vzdelaní), že v dnešnom svete je na „starom kontinente“ zvrchovanosť a suverenita ktoréhokoľvek štátu nemožná, ba priamo trestná! Tak, prečo by malo byť práve Slovensko výnimkou? A prečo by nám súčasný stav mal prekážať, najmä ak sme si dvadsať rokov zvykali žiť v duchu pravidiel tzv. obmedzenej suverenity?

Aj v týchto podmienkach sa dá žiť slušne, t.zn. pracovať, nekradnúť a nepodvádzať. Národ, ktorý to dokáže, má veľkú šancu na prežitie a možno aj na „expanziu“ (v tom dobrom slova zmysle).

Možno sa to našim intelektuálom zdá málo vznešené životné krédo, možno sa im to zdá príliš prirodzené na to, aby sa pre takéto triviality vzrušovali, či dokonca za ne bojovali, no súčasnosť, najmä tá naša, slovenská, ukazuje, že nielenže je za čo bojovať, ale že to bude boj ťažký, sizyfovský. Preto sa patrí „manifestačne a odhodlane“ podporiť všetko čo smeruje k dosiahnutiu tohto národného životného kréda. Napríklad, aj iniciatívu ministra Maďariča na skultúrnenie mediálneho priestoru v SR. A nehľadať v dobre mienenej a potrebnej iniciatíve ministra akýsi záškodnícky akt , (pokus o zavedenie cenzúry), proti slobodnému šíreniu informácii .

Slovenskí intelektuáli , „praví aj ľaví“, národní aj tí čo ešte stále nosia v srdci Československo, mlčia, akoby sa ich úpadok mravnosti našej spoločnosti ani netýkal – a to je veľmi smutné. Pretože, Maďarič nemusí byť akurát náš, no ak prichádza s dobrou, národu prospešnou vecou, treba mu pomáhať a nie spomínať na pomyselné (aj skutočné) krivdy.