johlu

Slovensko je na svete celkom výnimočná „krajina“. Píšem krajina, pretože viacerí (je ich dosť) slovenskí intelektuáli by sa vari aj urazili, keby som Slovensko nazval štátom. Ba, mnohí sa pohoršujú aj nad skutočnosťou, že naše (aj ich) Slovensko je samostatnou republikou. Tak si zvykli na niekdajšie Československo. V ňom sa im dýchalo voľnejšie, slobodnejšie a najmä „svetovejšie“. To je nepopierateľný fakt! Inu, slovenští čecháčkové, povedal by asi – keby žil- významný český intelektuál Václav Černý.

Ako sa dýchalo za ich Československa národu, to ich nezaujímalo ani nezaujíma. Čo ich je po ňom, po obyčajných ľuďoch, ktorí sa v pseudo federácii s Čechmi necítili ani slobodnejšie a ani svetovejšie, ako sa cítia v „tejto“ našej republike? V tomto štáte, v ktorom sa síce nedarí zďaleka všetko podľa našich predstáv, ale ktorý je náš a za ktorý nesieme plnú zodpovednosť? A to nielen za jeho súčasnú podobu, ale aj a najmä za jeho budúci údel!

Vtedy, za Československa, sa naši intelektuáli mohli vyhovárať , keď im to vyhovovalo, na Čechov, na ich útlak, či aspoň nepriazeň. A okrem toho, kto bol schopnejší (riťolezec), mal vtedy pre svoju tvorbu, či politickú kariéru, širší „trh“. A Česi vedeli (a vedia) svojich verných odmeniť ako sa sluší a patrí, len čo je pravda.
Napríklad, také írečité slovenské slovo čučoriedka podané jedným z hercov – intelektuálov, už ani neprekladajú, stalo sa súčasťou ich kultúry. No a jeho „exportér“ do českých zemí mal doživotne „vystaráno“. Najmä, keď hrdo prezentoval svoj negatívny vzťah k vlastnému štátu.

Iný intelektuál –herec zasa „neopakovateľne“ stvárnil traktoristu – a tiež má „vystaráno“ – až do dnešných dní. Stačilo iba málo – prezentovať verejne a opakovane vernosť až za hrob mŕtvole – Československu.

Sú aj ďalší intelektuáli, ktorí nevedia stráviť nezastaviteľný dejinný pohyb a tak aj dvadsať rokov po (rozdelení) otravujú slovenský národ svojimi osobnými traumami. Tak vznikol „zvárač“ Štefánik, tak vznikajú novodobé rozprávky o tatíčkovi Masarykovi, o ľstivom pátrovi Hlinkovi, o slovenskej zrade v r. 1938-9, ba aj o šľachetnej cisárovne Márii Terézii. Tak vznikajú rôzne „okrášľovacie spolky“.

A národ číta a počúva – a je zmätený. Pretože ti naši iní intelektuáli, ktorí „vedia svoje“, mlčia. Nie sú schopní ráznej akcie na obranu seba ani svojej pravdy. Iba raz za niekoľko rokov – vždy po voľbách – spíšu akýsi prosbopis a vyberú sa s nim tu za predsedom vlády, tu za predsedom parlamentu a tu za prezidentom – a žobronia. Nie za národ, nie za vlasť, ale za seba – aby dostali viac (pozornosti, príležitostí, funkcií(?)). Prirodzene, ich úmysel je hneď -aj zvolenému polovzdelancovi – poľahky čitateľný a preto odídu iba s mnohými nič nehovoriacimi „prísľubmi“. Keď sa dlhšie nič nedeje, idú urgovať. Dostanú sa však už len ku ministrovi kultúry, ktorý v lepšom prípade opäť len sľubuje. Veď, čo iné aj môže? Vyštrngali sme si kapitalizmus v ktorom sa musí každý sám postarať o seba, v ktorom hrá prím slovo „konkurencieschopnosť“ nie kultúra, tobôž pravda, spravodlivosť, morálka.

Slovenskí intelektuáli by si to mali konečne uvedomiť a začať plniť svoje poslanie – starať sa o seba a o národ, v tom najširšom zmysle slova. Teda podľa nášho Ľudevíta – viacej tvoriť, menej troviť. A začať by mali ihneď, napríklad, hľadaním vhodného kandidáta na úrad slovenského prezidenta. Pretože k Radičovej, Hrušovskému, či k Čarnogurskému sa už naozaj nebudú musieť „unúvať“.

Postaviť vlastného kandidáta je síce isté (takmer zanedbateľné) riziko a úspech vyžaduje od každého veľa práce, no ak to výjde, prinesie to osoh nielen im ale aj národu. Vhodného kandidáta majú, vedia o ňom, len mu nesmú závidieť.