johlu

Slovenskí intelektuáli boli „odjakživa“ tak trocha doľava a tak trocha veriaci. S týmto svojim presvedčením, či svetonázorom, vo všetkých skúškach, pred ktoré boli postavení v 20. storočí, obstáli so cťou pred očami vlastného národa (verejnosti), no nie pred svojimi kolegami (najmä z Česka, ktorí sa vždy radi štylizovali ako „avantgarda“ – buď radikálne ľavicového, alebo radikálne pravicového zmýšľania). Slovenským intelektuálom takýto postoj –byť vždy tak trochu nad vecou- svedčil. Preto, lebo taký je aj slovenský národ – tiež je vždy (často na vlastnú škodu) tak trocha nad vecou, aj keď sa ho tá „vec“ bytostne dotýka.

Svoje hviezdne chvíle zažili slovenskí intelektuáli najmä začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Hoci väčšina z nich sa aj vtedy spočiatku usilovala zostať nad vecou, v dobe, keď sa celý národ prebral zo svojej dejinnej ospalosti, to nebolo možné. Aaj ich sa predsa bytostne dotýkala česká poprevratová politika voči Slovensku. A tak, vďaka aktivite R. Kaliského, V Mináča, V.Hornáčka, M. Tkáča, Ferkovcov a ďalších, vznikla už v októbri r. 1990 výzva „61 krokov k slovenskej identite“ a mnohí intelektuáli sa vybrali „do terénu“ medzi pospolitý ľud, aby mu vysvetľovali, čo sa to v Česko-Slovensku a vo svete deje a čo majú robiť Slováci, aby obstáli v danej dejinnej chvíli. Boli to, nepochybne, ich nezabudnuteľné hviezdne chvíle- toľko pozornosti a podpory sa im od vďačného národa dostalo.

Tieto „hviezdne chvíle slovenských intelektuálov“ trvali až do vyhlásenia Slovenskej republiky,( 1.1.1993) a možno ešte rok, dva aj potom. Boli aktívni, plní energie a odhodlania viesť národ.

Pravdaže, už vtedy, od počiatku, sa začali deliť a rozdelili na dva hlavné prúdy. Paradoxne nebolo to kvôli ich ľavo – pravej orientácii, rozdelil ich postoj k vlastnému štátu. A je pravdou, že najviac zla narobili tí, ktorí sa z (dovtedy) dobrých Slovákov premenili na nezmieriteľných obrancov Československa (v akejkoľvek podobe) a tí, ktorí sa naopak z „pravoverných“ Čechoslovákov premenili na až prihorlivých (aby to bolo úprimné) slovenských vlastencov. Tento rozkol trvá dodnes – jedni druhým „nemôžu zabudnúť“ .
To je voda na mlyn politikom, správnejšie, tým ktorí sa u nás na politikov cynický „hrajú“ a pre neschopnosť uživiť sa inak, v politike hľadajú iba zdroj ľahkej obživy a bohatstva. V skutočnosti, naši „politici“ s výnimkou azda 4-5, však na túto úctyhodnú „profesiu“ doposiaľ charakterovo ani rozumovo nedorástli. Inak by pochopili, že intelektuál je pre politika aspoň tak dôležitý, ako je dôležité pre šoféra spätné zrkadlo, či pre námorníka kompas.

A tak intelektuáli sú oprávnene zatrpknutí a nešťastní, že im nik nevenuje adekvátnu pozornosť, že s nimi nik neráta, že politické strany im vo svojich programoch venujú iba nepodstatnú časť priestoru – že štát, ktorý „stvorili“ sa k nim správa, akoby ich nepotreboval, akoby sa ich naveky zriekol.To je však fatálny omyl.

Štát intelektuálov potrebuje, pretože štát, to nie sú gorily ani naši akobypolitici (bezcharakterní hlupáci v politike), štát, to sme my, občania, to sú naše (ešte aj nenarodené) deti, to je náš, ( akobypolitikmi a gorilami uzurpovaný) životný priestor. Oni, intelektuáli, by mali veľmi pozorne sledovať, čo s nim, s týmto našim životným priestorom, naši akobypolitici a gorily robia a mali by nás burcovať v čase ohrozenia k činom, tak ako to robili v r.1990-1992, nehľadiac na malicherné spory medzi sebou. Najmä keď im samotným už dávno “tečie do topánok“. Oni, intelektuáli , by mali im , akobypolitikom, ale aj nám, nášmu príslovečnému ťapákovstvu, denne, svojou angažovanosťou za veci verejné, nastavovať krivé zrkadlo. Že nemajú kde? Že ich odstrihli od komunikačných prostriedkov? Nuž, treba si spomenúť hviezdne chvíle z r. 1990-1992 a rozbehnúť sa opäť po Slovensku. Ľudia budú opäť radi počúvať – ak to budú slová „k veci“, nie iba akýsi trápny, urazenecký, otvorený list ministrovi kultúry.

Aby mi bolo správne rozumené, v tomto blogu (ani v predchaduajúcich -I,II,) nepíšem o inteligencii vo všeobecnosti, iba o tých jej príslušníkoch, ktorí sú (môžu byť ) opodstatnene považovaní za intelektuálov.