Uplynulý týždeň bol nabitý mimoriadne významnými a pre chápavejších aj poučnými udalosťami. Napríklad, takí učitelia, mnohí pochopili, že je lepší vrabec v hrsti, ako naťahovať sa s vládou o holuba na streche. Pravda, nie všetci, niektorí sa zastrájajú ďalej, že veru o toho pomyselného holuba budú bojovať ďalej, aj keby pri tom mali vyhladovať vlastnú rodinu – ide predsa o zásadu. Že na to nemysleli „za Dzurindu“, či „za Radičovej“, to už je iná otázka – i tak še da.
Vzbúrili sa nám i lekári v žilinskej nemocnici a istý Visolajský zacítil šancu opäť sa postaviť do svetiel reflektorov. Odborársky bosík sa tedaž poponáhľal vyjadriť im solidaritu a „plnú podporu“. Čo tam po argumentoch riaditeľa a ministerky, keď ide o päť, desať minút slávy. Navyše, po sociálnych sieťach začal kolovať srdcervúci list istej anonymnej lekárky, opisujúci hrozný stav chudáčikov – podľa ministerky a riaditeľa nemocnice na Slovensku najlepšie platených – odborníkov na traumatológii a chirurgii. A hoci „na každom šprochu pravdy trochu“, list, ani Visolajského podpora, u občanov nezabrali. Prečo? Napísal som o tom v predchádzajúcom článku „O platoch ešte raz – možno naposledy“.
A tak museli milí odborníci opäť „zvážiť“ ponuku riaditeľa nemocnice a vycúvať do východiskovej pozície. Kedy si napravia reputáciu vo verejnosti, to je však otázne. Sotva kto im uverí, že im nešlo len a len o platy, keď boli schopní opustiť svojich pacientov ležiacich vo vážnom stave na ich oddeleniach. Škoda, že tak málo skutočných lekárov sa odvážilo ich postup otvorene kritizovať, tak ako sa to odvážil Prof. MUDr. Labáš. Očakával som, že „mlčiaca väčšina“ ( lekárov – nie „trhovníkov“ ), ktorá si ctí svoje povolanie, vyjadrí jeho jasnému stanovisku podporu.
Udalosťou prvoradého a možno najprvšieho významu však bol snem vládostrany. Smer i jeho predseda však svojich priaznivcov sklamali najviac– aspoň podľa zverejnených informácií. Prečo? Dôvodov je niekoľko:
Po tom čo všetko sa od začiatku ich vlády v marci t.r. odohralo, po tom čo nás Fico najmenej dva krát týždenne straší, že bude ešte horšie, po tom čo zverejnené štatistiky o úrovni korupcie nám prisúdili 5. miesto od konca poradia, som očakával, že na svojom sneme smeráci rozoberú kritický práve túto oblasť kriminality a zaujmú jasné stanovisko k trestnoprávnej zodpovednosti vládnych a verejných činiteľov v prípade skutkovej podstaty „poškodenia verejného záujmu“, či „nehospodárneho nakladania so zverenými hodnotami“. Zdá sa, že okrem Ficovej výzvy do vlastných radov „dajte si pozor“, sa nič takého na sneme neudialo.
Očakával som tiež, že ktorýsi spolustraník Ficovi poradí, že zodpovedný politik, nehovoriac o štátnikovi, nemá šíriť medzi svojimi spoluobčanmi pesimizmus, tak ako to robí on. A to aj keby bolo najhoršie! Asi nechápe, že jeho opakované vyhlásenia, že sa hrozí toho, čo bude na budúci rok, odradili od investícií mnoho malých a stredných podnikateľov, odradili od nákupu rôzneho(ale nie nevyhnutného) spotrebného tovaru tisíce a tisíce obyvateľov, že tieto vyhlásenia vháňajú občanov do pasivity, alebo ich v duchu hesla „urvi čo môžeš, pokým je z čoho“ aktivizujú do nátlakových akcií.
A očakával som od smerákov ešte jednú vec: že poradia Flašíkovej-Beňovej, aby prestúpila do Sulíkovej SaS-anky, k Poliačikovi a neoberala Smer o preferencie.
Po skončení snemu , na tlačovej konferencii, som od Fica očakával aspoň zmienku o tom, že sa vyššie uvedeným témam snem venoval, no nedočkal som sa. Dočkal som sa iba všeobecných pseudosocialistických fráz typu: „…aj ľudia na Slovensku majú právo povedať, že sa chcú mať lepšie.“
Keďže, podľa Fica, „ Hlavným cieľom (snemu) bolo povedať, ako vnímame rok 2013“, a cieľ bol zrejme „splnený“, občan Slovenska nemá ani najmenší dôvod byť s vládostranou Smer spokojnejší, skôr naopak. Nechcem tým povedať, hurá, občania, poďme do ulíc. Tým by sme si nepomohli, pretože rozvrat nikdy, nikomu, nič dobré nepriniesol.
Mali by sme však prostredníctvom sociálnych sietí vytvárať na vládu a parlament tlak, aby skutočne začali bojovať s korupciou vo vlastných radoch. Takmer všade okolo nás sa tak už deje (napr.Česko, Poľsko, Slovinsko), iba u nás sa „biele goliere“ spokojne prechádzajú – celkom isto aj po parlamentnej pôde.
Mali by sme rovnakým spôsobom vyvinúť tlak na vládu, aby oveľa aktívnejšie hľadala možnosti na rast zamestnanosti a znižovanie kriminality, aby prestala šíriť medzi občanov pesimizmus, ale aby konala tak, aby medzi nami zavládol optimizmus očakávaní, pretože iba takýto prístup k vlastnej budúcnosti môže naštartovať hospodársky rast.
Mali by sme rovnakým spôsobom „umravniť“ opozíciu, aby prestala s kritikou pre kritiku, a začala so skutočne konštruktívnou opozičnou politikou, pretože len ona jej môže priniesť stratené body u voličov.
Som presvedčený že, ak nás bude „sila“, veci pohneme dopredu a „gorily“ aj ich „chovateľov“ oberieme o pokojný spánok.