Slovenská spoločnosť stojí, ako sa zdá, pred veľkým stretom. Vláda tvrdí, že treba konsolidovať verejné financie a tak škrtá kde sa len dá. Ak komusi pridáva, potom skôr iba propagačne a iba tam, kde nevyhnutne musí.
Na opatrenia, ktoré Ficov kabinet prijal, sa mnohí pozerajú s pochopením, no zamestnávatelia a pravica by radšej videli vyššiu DPH, ako napr. diferencované dane z príjmu. Chráň Boh, aby sa im zdanil zisk, vyhrážajú sa, že všetci odídu (ale kam?). Ide im, ako sa ukazuje, iba o jediné- vycicať národ do poslednej kvapky krvi. Nestačilo, že sa zmocnili toho, čo patrilo nám všetkým. Nuž čo, vieme akí sú a vieme čo to aj o ich cestách a cestičkách k „úspechu“, ktorý možno bude raz „pretransformovaný“ na trestný čin.
Ľudia, ti najchudobnejší, však vládu chápu a ako je to u nás Slovákov zvykom, ohýbajú chrbát a čušia. Usilujú sa prežiť ako môžu. Vládu chápu aj odborári a tiež čušia, dohodli sa s ňou na sociálnom zmieri. Pravdaže, nie všetci, ti školskí a zdravotnícki majú stále málo. No, ale zaslúžia si viac?
Správne sa k tejto otázke vyjadril Prof.MUDr. Peter Labáš, dekan LF UK v Bratislave, keď povedal, že niektorí lekári sú azda nedocenení, ale iní berú už teraz nezaslúžene veľa. Som presvedčený, že to platí rovnako aj na učiteľov.
O lekároch vieme každý svoje – o ich morálke svedčí najlepšie počet prívržencov iniciatívy „Ďakujem, úplatky neberiem“ . Statočný lekár , ktorý s ňou prišiel, získal na Slovensku cca 200 prívržencov, tí ostatní ho vysmiali – a majú stále málo. To je už ale diagnóza. Čo s nimi? Keby bolo po mojom, povedal by som „ať táhnou“. A tí najväčší krikľúni a nespokojenci by zostali tichučko, len aby neprišli o zamestnanie. Všade inde okrem Slovenska by sa totiž so svojimi lekárskymi „kvalitami“ zohriali tak maximálne dva týždne. Potom by museli robiť iba ak „lapiduchov“. A to ani nespomínam ich morálku – nedodržanie Hippokratovej prísahy.
O učiteľoch platí, že ak nenaučili tzv. modrú šľachtu ani to, že žije na Slovensku a že jeho hlavným mestom je Bratislava a nie Pressburg, potom svoju prácu odflákali tak, že by mali štátu peniaze vrátiť a nie pýtať čo i len cent navyše. Vo všeobecnosti platí, že je základnou povinnosťou každého učiteľa, aj matematikára, naučiť žiakov vážiť si svoj štát a národ, t.zn. vlastenectvu. Ten, kto to nevie alebo nechce, by si mal nájsť iné zamestnanie. A všetci, aj ti dobrí, ktorých je tak málo, by si mali uvedomiť, že na rozdiel od všetkých ostatných zamestnancov majú podstatne kratšiu pracovnú dobu a dlhšiu „dovolenku“.
Sú však lekári aj učitelia, ktorých sa vyššie napísané netýka a zaslúžili by si skutočne oveľa vyšší plat ako majú. Poznáte ich podľa toho, že oni „nemajú čas“ na protesty, pretože pracujú a vo svojej práci sú šťastní. Oni, títo ľudia, sú tým našim skutočným národným pokladom. Mal som v živote to šťastie, že práve takíto učitelia ma – a bolo to počas tzv. totality – učili a mám to šťastie a česť poznať aj niekoľko charakterných lekárov, navyše skutočných odborníkov vo svojej profesii. Netúžia po spolčovaní sa v odboroch, nemajú na to čas.
Sú aj iné skupiny zamestnancov a odborárov, ktorí bez najmenšej hanby vyciciavajú tento štát. O tých azda nabudúce.