Slovenskí intelektuáli, spisovatelia, sa sťažujú, že ich nik nečíta a preto, podľa nich, nemá ani zmysel písať . Slovenskí intelektuáli síce majú svoje časopisy (nie je ich veľa), teda svoju platformu, no to sa im zdá málo. Isteže, za súčasnej situácie je to veľmi obmedzený priestor na prezentáciu názorov a najmä tvorby, no pozrime sa, ako ho využívajú. V ich časopisoch sa občas objaví aj článok (niekedy dva,tri) , ktorý je hodný pozornosti čitateľa, sem tam i nejaká zaujímavá esej, či historické „poohliadnutie sa“ – no to je všetko. Drahý papier využívajú, (samozrejme tu trochu preháňam), podobne ako, napríklad, Pravda. Aby informovali čitateľa, že „Tehotná Hablovičová na móle u Mikloška. …“ . Tak je to s našimi intelektuálmi. Len, aby si to u nikoho neposrali…
Nepochopili(?), že žiadna, ani súčasná, ani budúca moc takýchto „poseroutkov“ nepotrebuje, naopak, sú jej len na oštaru. A oni, „hrdobci“, sú z toho deprimovaní. A pritom stačí tak málo – iba sa zamyslieť nad tým, prečo im komunisti núkali vysoké štátne vyznamenania, študijné pobyty (skoro ako dnes farmaceutické spoločnosti lekárom ) i funkcie. Nebolo to predsa len za ich prispôsobivosť, ale (a možno predovšetkým) aj za talent, ktorý si – na rozdiel od terajších tupcov – „osvietení“ komunisti vážili. Dnes sa zdá, že našim intelektuálom súčasná „neosvietená“ verchuška neponúka nič, ba čo horšie, že si ich vôbec nevšíma. Lenže, po dvadsiatich rokoch samostatnej SR, môžeme s čistým svedomím tvrdiť, že aj dnes sú ešte na Slovensku skutoční intelektuáli, nielen snobi a pózeri?
Myslím si, že práve títo akobyintelektuáli nemôžu zniesť, že dnešná „verchuška“ ich nepeľhá, nevyznamenáva, ba že im dokonca ani nevenuje pozornosť zo slušnosti. Ale zaslúžia si iný údel, keď pred mocou sú všetci, až na zriedkavé výnimky, (tak ako vždy aj boli) predposratí?
Asi ani nie, ak im na ich „rebeliu“ postačia iba viechy a internet.
Dvadsať rokov „demokracie“ zdevastovalo naše charaktery viac ako štyridsať rokov „neslobody“ . Ľudia verili v Dobro a tak nebol potrebný ani veľký fígeľ, aby sa z bitého boľševika stal červený komisár Európskej únie. To sa dialo v obciach , okresoch, i v štáte a to bol najohavnejší útok na morálku národa, na jeho kresťanské cítenie. Bolo to však možné len a len preto, že „Svedomie národa“ v tých časoch – a vlastne už dvadsať rokov – konjukturalistický(?) mlčalo. A mlčí doteraz, márne národ čaká, kedy sa konečne ozve. Márne čaká na jeho „manifest“ v ktorom mu, ak už neukáže, aspoň naznačí cestu, ako a s kým kráčať ďalej.
„Svedomie národa“ však už nie je aké bývalo. Dnes je sčasti zastrašené (a ustráchané), sčasti skorumpované a sčasti, s prepáčením, prepité – a preto mlčí. Svojmu národu, žiaľ, nevie a nemá čo povedať – pretože už dávno prestalo byť jeho svedomím.