johlu

Môžeme sa sporiť o tom, či je adekvátne porovnávať mimoriadne osobnosti vojnového a povojnového obdobia, De Gaullea a Churchila s V.Mečiarom. Ja si myslím, že áno, pretože čosi majú spoločné. Takže tí s mysľou zatemnenou nenávisťou alebo pobalamútení, nech radšej ďalej nečítajú.

De Gaulle, tuctový plukovník francúzskej armády, (generálom sa stal až počas vojny s Nemeckom) odmietol uznať porážku Francúzska Hitlerovým Nemeckom a ušiel do Anglie, aby stadiaľ organizoval protihitlerovský odboj. Cítil sa byť povolaný a osud chcel, aby sa stal vystretou chrbticou národa, aby sňal hanbu a potupu z bleskovo porazeného, zahanbeného a potupeného Francúzska. Keď na čele spojeneckých vojsk vstúpil v r. 1944 opäť na pôdu svojej vlasti , národ ho privítal a velebil ako najväčšieho Francúza všetkých čias. Trvalo to však len veľmi krátko. Dovtedy, kým sa nepohodol s komunistami. De Gaulle odišiel z politiky do ústrania, aby sa po niekoľkých rokoch, keď bolo Francúzsko na pokraji rozvratu a možno občianskej vojny, vrátil. Založil V. republiku a vrátil Francúzsku stabilitu. Na sklonku jeho politickej kariéry a života mu však Francúzi opäť „prestali rozumieť“ a on z úradu prezidenta republiky abdikoval. Už o rok neskôr zomrel no ten čas stačil na to aby sa s nim Francúzsko lúčilo ako s najväčším Francúzom v jeho novodobých dejinách.

De Gaulle bol veľký muž, pretože vedel kedy má prehovoriť k národu a kedy má (možno aj s pocitom krivdy) odísť.

Podobný osud mal aj W. Churchill. Mal svárlivú povahu a tak niet divu, že jeho odchodov z výslnia do takmer úplného zabudnutia a návratov späť na politické výslnie bolo viac. Ten najslávnejší návrat zažil už počas II. Svetovej vojny, keď sa 10.5.1940 stal premiérom Veľkej Británie. A bol nim až do víťazného konca vojny. No už v júni 1945 jeho konzervatívna strana prehrala voľby a on sa musel s funkciou ministerského predsedu rozlúčiť. Mal 70 rokov. Vari 99 ľudí zo sto by si povedalo – stačí a začali by písať pamäti, ale on nie a po šiestich rokoch, v r. 1951 sa vrátil na Downing Street 10. Do politického dôchodku odišiel až 5.apríla 1955, to už mal takmer 82 rokov. Zomrel o cca desať rokov, 30.1.1965 a podľa Wikipedie sa ho zúčastnilo mal dovtedy 111 predstaviteľov štátu. Tento počet bol prekonaný až na pohrebe pápeža Jána Pavla II.

Malý štát ako je Slovensko nemôže mať z objektívnych príčin štátnika, ktorý by zasiahol do behu svetových dejín tak výrazne, ako to urobili Churchill a De Gaulle, ale z hľadiska národného môže mať porovnateľne skvelú osobnosť.
V moderných dejinách Slovenska takou osobnosťou je nepochybne Vladimír Mečiar.

Je ňou preto, lebo, keď iní (jeho najzaujatejší kritici) sa po „zamatovom“ prevrate báli vziať na seba zodpovednosť za národ (však J.Č.) a alibistický sa usilovali votrieť do priazne českých čechoslovakistov typu Havla, Burešovej, či Pitharta, on v tomto zlomovom dejinnom momente sa nebál žiadnych rizík a rozhodutí. O svoj národ sa zaslúžil rovnakou mierou ako De Gaulle o Francúzov, či Churchill o britov. Žiaľ, na rozdiel od nich sa nevedel politický odmlčať na dlhšie ako tri mesiace – to bola jeho najväčšia chyba, za ktorú pyká nielen on ale aj jeho strana. A tak po týchto voľbách musí kalich horkosti vypiť do dna, tak ako ho kedysi museli vypiť aj W. Churchill s De Gaulleom.

Azda teda aj k nemu bude osud spravodlivý, aj keď nie až tak veľkorysý, ako bol k nim. Ak už nie za života, aspoň po smrti – prajem mu ešte veľa rokov života – nech sa mu od nás dostane takého uznania, akého sa dostalo a dostáva im. Zaslúži si to!